Uncharted: Drake's Fortune

Komplikovaný zrod legendy. Prvé dobrodružstvo Nathana, Eleny a Sullyho za bájnym El Dorádom ťahá vpred hlavne chémia medzi hlavnými postavami. Bohužiaľ to isté sa nedá povedať o záporákoch, ktorých stvárňuje britský nóbl grázel a zberateľ umenia Gabriel Roman so svojím peruánskym poskokom Navarrom. Do príbehového zasadenie sa síce hodia, avšak nedostali dostatok priestoru na sebaprezentáciu. Keď som sa ku hre po rokoch vracal, vôbec som si ich nepamätal. Zo všetkých mi v pamäti utkvel najlepšie excentrický vodca pirátov Eddy Raja.

Najväčším neduhom Uncharted je zle diktované tempo. Podstatou hry sú súbojové, príbehové a logické sekvencie. Naughty Dog ich nestriedali v dostatočnej miere a hra tak skĺzava do stereotypu. 80% hry tvoria prestrelky, navyše so smiešne nízkym limitom na muníciu. Prvý Uncharted rozhodne nie je ľahká hra. Aj na najľahšiu obtiažnosť Drake vydrží 5-6 výstrelov a padá mŕtvy k zemi, zatiaľ čo protivníci bezpečne strávia aj polovicu zásobníka. A tie prestrelky ani nie sú nejak extra zábavné. Na vyšších obtiažnostiach sa ukáže problém s level dizajnom.
Začiatok hry načrtne zápletku a zasadenie, avšak potom príde hluchá dvojhodinovka, kde sa nič poriadne nedeje. Príbeh stagnuje a herne je to od jednej nezáživnej prestrelky k druhej. Celé sa to navyše deje v rozvalinách starej španielskej pevnosti, ktorá patrí esteticky k najmenej zaujímavým častiam celej hry. Následne sa to rozbehne, ale herná náplň ostáva jednotvárna. Našťastie druhá polovica hry má už lepší spád, prestrelky oživí aspoň nové prostredie kláštora a neskôr aj podzemného bunkra. Mnohí to síce kritizujú, no ja som fanúšikom paranormálneho konca.

Heslo hry "Sic Parvis Magna" (veľké veci sa rodia z malých) sa dokonale hodí ako záverečné zhodnotenie úvodného dielu série, ktorá prerástla do toho najlepšieho čo platforma PlayStation dokázala v časoch PS3 poskytnúť.